Kazaň, Tatarstan, Ruská federace

Vědecká stáž IFMSA

Jméno účastníka: Jana Marcinková

Termín: červenec 2011

Čo to je, kde to je?

Tatarstan je jednou z asi 80 republík tvoriacich Ruskú federáciu. Na mape sa nachádza zhruba v polovici medzi Moskvou a Uralom, ešte v Európe. Google Maps kilometre v týchto lokalitách spočítať nevedia: Podľa Rusov  je Tatarstan hneď za Moskvou (12 hodín najrýchlejším vlakom, niečo ako Pendolino). Všade les a lúky, brezy a brezy, krajina je to rovinatá, sem tam malý vŕšok alebo obrovská rieka. Polovicu obyvateľov, bližšie k 51% tvoria Rusi, druhú Tatári, ktorí majú vlastný jazyk, moslimskú kultúru a úplne iný pôvod a sú to tí Tatári, s ktorými sme v stredoveku toľko bojovali. A áno, tatarská omáčka odtiaľ pochádza tiež :-)

Kazaň je hlavné mesto, podľa Wikipédie s cca 1 150 000 obyvateľmi, podľa Rusov oficiálne 1,5 a neoficiálne s 2 miliónmi. Rozťahané mesto so štvrťami, kde 30 komunistických panelákov za sebou je úplne rovnakých. Ale medzi nimi sa občas len tak objaví jazero. Alebo sa pri moste pasie 10 kráv. Mesto má obrovské historické centrum, veľmi pestré aj preto, že sa tu miešajú dve veľké náboženstvá. Čo sa týka dôležitosti, podľa miestnych bolo v minulosti vždy tretie najvýznamnejšie za Moskvou a Petrohradom, hlavne kvôli islamu a univerzite (Tolstoj, Lenin a ani jeden to nezvládol viac ako 2 semestre:-)). Dnes sa už také rebríčky nerobia, ale Kazaň je jedinečná aj na ruské pomery.

Organizácia stáže:

Komunikácia s tatarstanskou pobočkou IFMSA (kdeže ruskou!) prebiehala úplne skvele, myslím, že podľa tohto by šiel písať guideline. Asi na začiatku apríla ma na facebooku našla moja kontaktná osoba (každý má vlastnú), po týždni jej kamarátka, ktorá mi zdelila, že tá prvá nevie anglicky. Po mesiaci nám vytvorili skupinu a posielali ~1 mail za týždeň ohľadom víz, zdravotných potvrdení, bývania atď. Neformálnejšie diskusie na facebooku naťukávali social program, mohli sme si plánovať cestovanie po stáži, vymieňať (šťavnaté) zážitky s vybavovaním víz. Skrátka netrvalo dlho a zistili sme, že vypisovanie bude naozaj potrebné, vybavenie všetkých papierov bolo pre mňa najväčšie víťazstvo semestra a tú mašinériu ani nebudem rozpisovať, pretože by zabrala tak pol strany a toto každého normálneho človeka odradí. Na druhej strane obiehanie úradov a lekárov počas skúškového bolo motivačné ako hrom, každý podpis korisťou a nejakým zvráteným spôsobom sa mi to zapáčilo.

Cesta do Kazane:

Ako všade platí, že letenku je dobré kúpiť čim skôr. Čo však robiť, keď CA už máte dlho ale víza sú v nedohľadne. Ja som letenku kupovala, až keď som na ambasáde nechala pas s tým, že do týždňa budú, bolo to asi 20 dní pred odletom a po druhýkrát by som to robila rovnako. Letenka ma vyšla tesne pod 10 000 Kč s Tatarstan Airlines priamo Praha – Kazaň. Malo to všetky výhody priameho letu, ale túto spoločnosť by som odporučila len vysoko dobrodružným povahám, ktoré chcú zažiť Rusko už v lietadle. Že sú tam len miestni ľudia, to je jasné, to je fajn, že letušky hlásia len rusky a tatarsky, nevadí, ale ten stroj bol vo veľmi príšernom stave. Všetko tam pukalo, praskalo a patologicky pískalo. Rusi pijú všade a veľa a v tom lietadle to bolo namieste.

Ďalšou možnosťou je cestovanie cez Moskvu, je to asi o tisícovku drahšie, ale môžete sa tam na konci alebo na začiatku zastaviť a urobiť si výlet. Ako najlepší nápad mi prišla spiatočná letenka do Moskvy s jednosmernou do Kazane a naspať vlakom so zastávkami.

Na letisku alebo na nádraží na vás čaká vaša kontaktná osoba, ktorá vás ubytuje, strčí vám do rúk oficiálnu zložku s logom univerzity a s mapou mesta, návodom ako sa dostať do nemocnice, kartou na MHD, ruskou simkou a telefónnymi číslami na ľudí z celej skupiny. Super :-)

Doprava:

Vnútroštátna: Najrýchlejšia a najbezpečnejšia je letecká, ale stojí to dosť peňazí a obetovaných zážitkov. S diaľkovými autobusmi nemám žiadnu skúsenosť a podľa našich miestnych je lepšie ani žiadnu nemať. Vlaky sú lepšie (http://www.russianrailways.com/), tie pekné, rýchle, bezpečne vyzerajúce sú drahšie, zľavy pre študentov nikde žiadne, pre skupiny tiež nie. Ušetriť sa dá ak si vyberiete nižšiu triedu (rýchliky ich mávajú až 4 a 1. a 2. sú naozaj zbytočné) a lístky si kupujete na každej prestupnej stanici zvlášť (prvý vlak môže byť taký ten lepší, druhý a tretí ani nie a to zahraničný turista nevie). Zážitky z vlakov sú v našom zlatom fonde:-) Prenájom auta sme po dlhom uvažovaní zavrhli, hlavne kvôli stavu ciest a stavu áut. Výborný zážitok bol výlet vlastným autom mojej kamarátky, tak vám držím palce, nech sa niečo také podarí!

MHD: Na dvojmiliónové mesto je sieť MHD veľmi slušná. Na pohyb po centre postačuje metro. Je nové, má ešte len 7 zastávok a všetci sú na neho veľmi pyšní. Zastávky pod najdôležitejšou mešitou a hlavnou obchodnou ulicou sa tvária historicky aspoň ako v Moskve, farebné mozaiky sú jasný nehistorický fake, ale pekný. Autobusy a tramvaje sú menej nové a menej čisté (určite ešte minulý režim), ale zavezú vás kamkoľvek na predmestie, kde sa vyskytovala väčšina nemocníc. Niekde vraj existuje jízdní řád, ale nikto ho nikdy nevidel, takže ak sa potrebujete niekam dostať, v dostatočnom predstihu sa postavíte na miesto, ktoré je zastávka (neoznačená) a čakáte, kým príde jedno z asi 80 čísel. Kontaktná osoba je v tomto hlavne na začiatku nutnosť. Keď prešvihnete zastávku na výstup, napravíte to jednoducho na najbližšej červenej na križovatke. V 35 stupňovom lete všetko fičí s otvorenými dverami, takže kdekoľvek autobus zastaví, veselo sa vyskakuje a naskakuje len tak z cesty.. Na vyberanie peňazí alebo pípanie karty MHD je v každom jednom autobuse ženička, v niektorých aj druhá hlási zastávky.

Ďalšou možnosťou sú taxíky, podstatnou, pretože autobusy mimo centrum, kde väčšina pobývala, končia okolo deviatej večer. Sú bezpečné a lacné, ak sa naučíte ako na nich alebo vám cenu predom vybaví niekto miestny. Dostávame sa k špecialitkám ruskej dopravy, maršrutky sú niečo ako domáce dodávky jazdiace viac menej rovnako po istých oblastiach mesta, časovo úplne nepravidelne, cenovo porovnateľné s MHD. Ďalšou možnosťou je chytenie si auta, funguje to ako stopovanie, ale platí sa (väčšinou do stovky za cestu kamkoľvek). Sami sme to nikdy neurobili, s ruskými deckami sa po meste cestovalo iba takto. Veľa šťastia :-)

Počasie:

Výrazne kontinentálne, za celý mesiac nám pršalo raz, teploty nikdy neklesli pod 25°C (ani v noci), väčšinou bližšie k 35. Odporúčam si zobrať hrubšiu mikinu a bundu, keby ste niekto chceli na Ural, obuv tomu primerane. Nezabudnite na plavky, v blízkosti mesta je plno možností na kúpanie, v meste síce tiež, ale tam pláva špina a mutované ryby.

Mena, ceny:

100 rubľov = ~60 CZK

V supermarketoch sú ceny potravín ako u nás, zelenina a ovocie asi 1,5x drahšie a často v zúfalom stave. Mäso asi 2x také drahé ako u nás a keďže to sme nechceli na bazári riskovať, proste sme ho nekupovali. Na nákupy pečiva, vody a vecí do chladničky boli supermarkety dobré. Inak jednoznačne odporúčam bazár.

V supermarketoch a v nákupných centrách ide platiť kartou, na malých trhoch alebo na bazári nikoho neprekvapí, že nie. Odporúčala by som si zobrať radšej doláre ako eurá a na proces v zmenárni vyraziť s kontaktnou osobou hneď na začiatku. Ja som toto podcenila, fungovala som z rubľov od TaMSA a potom zažila, ako sa pol hodiny v Národnej banke Tatarstanu (nejak tak si predstavujem sídlo CIA)  hľadá niekto, kto hovorí anglicky. Potom si asi 5 zamestnancov banky obzeralo môj podozrivý pas a nazbierala som zo 3 potvrdenia o výmene s obrovským textom a s okrúhlymi razítkami. Vyzeralo to ako nejaká zmluva na kúpu lode alebo velikánsky diplom, už chýbala len kráľovská pečať.

Ubytovanie:

Systém v Tatarstane je taký, že človek, ktorý chce na stáž, musí byť v to leto kontaktnou osobou pre niekoho zo zahraničia a to obnáša aj zháňanie ubytovania. Ubytovanie ľudí našej skupiny zahŕňalo prenajatý byt skoro v centre s výhľadom na jazero s deckami zo skupiny (veľký, pekný a náš :-)), bývanie sám s kontaktnou osobou a jej rodičmi aj bývanie sám iba s babičkou kontaktnej osoby a 2 hodiny taxíkom odvšade (a do polnoci budeš doma!). Alebo zdedený byt po mŕtvej babičke, ktorý podľa centimetrovej vrstvy špiny naposledy upratovala babička. Neviem ako sa to vyberá, posledné dva by už nabudúce takto poslúžiť nemali.

Stravovanie:

Kedže naša 13-členná skupinka žila v 7 bytoch a pracovala v 4 nemocniciach, bolo nemožné zorganizovať nás na jedlo na jednom mieste. Preto sme na začiatku dostali nejakú sumu peňazí. Varili sme a jedli v bistrách a myslím, že na obedy to takto stačilo. Čo sa týka stravovania v reštauráciách, bolo to mimo naše možnosti, ale určite odporúčam aspoň 2x, 3x zájsť do pravej tatarskej a do ruskej. Raz to nestačí :-) Obecne platí, že ak je v niečom majonéza, vajcia, červená repa a kôpor, je to ruské, tatarské jedlá sú výraznejšie a ľahšie. Treba vyskúšať ruskú sušenú a solenú rybu, je všade, je dobrá, je lacná. Robia z nej šalát, ktorý sa volá šuba (znamená to aj kožuch :-)) a obsahuje ako inak vajcia, kôpor a kopu majonézy. Tatári majú skvelé polievky a mleté mäsá. Najneskôr druhý deň uvidíte v akomkoľvek obchode išpišmak, je to kapsa z cesta plnená koreneným mäsom a varenými bramborami. Tradičný dezert sa volá čakčak, sú to medom polepené pláty niečoho ako cestoviny.

V Tatarstane voda oficiálne nepitná nie je, ale nikto ju nepije, pretože je veľmi prechlórovaná. Smrdí chémiou a chutí strašne aj sama prevarená, aj v čaji. Niektoré byty majú filtre, ale väčšina ľudí vodu kupuje (okolo 25 rbl za 1l a 40/5l). My sme asi týždeň pili vodu z vodovodu a radšej to nerobte.

Rusi pijú kávu veľmi málo, namiesto nej sa pije silný čierny čaj. Na ulici alebo bazári skúste kvas, obsahuje to trošku alkoholu, lebo sa vyrába kvasením chleba. Dá sa kúpiť aj v obchode, ale nie je to ono. Vodka je všade, v akcii vyjde 7dl asi na 100 rubľov, raz sme videli vodkové menu na jednu A4 :-) Ruské víno sa nedá piť, ale dobré červené je z Krymu. S ich pivom je to podobné, vôbec najobľúbenejšie pivo mojich ruských kamarátov je Kozel a sľúbila som im, že to Čechom poviem (:

Nemocnica:

Svoju stáž som absolvovala na oddelení gynekológie, avšak z určitých dôvodov sa hneď na začiatku zmenila na stáž klinickú v inej nemocnici a s iným tútorom. K ďalšej zmene došlo po 2 týždňoch, pretože v našej prvej náhradnej nemocnici to bolo každý deň veľmi rovnaké: na jedinom oddelení s anglicky hovoriacim tútorom ležali pacientky s rannou nevoľnosťou alebo bolesťami k došetreniu a s takýmito diagnózami sa dá v Rusku hospitalizovať na 5 dní. Presunuli sme sa do nemocnice 2 hodiny autobusom od centra, tá mala operačný trakt, videli sme niekoľko druhov gyn. operácií, asistovali pri cisárskom reze, hoci som gynekológiu ešte nemala. A aj keď moja kolegyňa z Barcelony bola ešte len po prváku, naučila sa šiť, viazať, držať a príslušné slovíčka, no a na druhý deň asistovala tiež. Mám pocit, že v Rusku sa ako zahraničný študent dostanete k všetkému, na čo si trúfnete a neohrozíte pacienta. Nie je to pre každého, veci ako hygiena alebo rešpektovanie súkromia pacienta a tam berú úplne inak ako u nás. Operovalo sa s otvorenými oknami tak, aby bol prievan, rúško každý deň jedno a to isté čo zo včera. Treba ale povedať, že nemocnica, do ktorej sa nám podarilo dostať nemala s IFMSA vôbec nič spoločné a podarilo sa nám to len vďaka známostiam nášho tútora a ochote ľudí z TaMSA a preto je to pre nás veľmi vzácna skúsenosť. Na druhej strane celý personál nám v oboch nemocniciach aj cez jazykovú bariéru veľmi pomáhal, volali nás k všetkému zaujímavému, čo vedeli ako, to nám vysvetlili. Náš anglicky hovoriaci tútor nás učil prakticky ako vyšetrovať, vo voľnom čase sme čítali štúdie, ktoré súviseli s projektom alebo sa rozprávali o ruskom systéme, čo je vďačná téma.. Čas sme si organizovali sami, keď sme chceli, mohli sme odísť okolo obeda, keď sme mali zaujímavých pacientov, mohli sme odísť večer. Navyše raz do týždňa ľudia z TaMSA organizovali prednášku v angličtine, takže sme sa aj inak ako z praxe dozvedeli niečo oficiálnejšie o tom, ako sa snaží fungovať ruské zdravotníctvo, alebo niečo o výskume, ktorý práve prebieha na univerzite.

Social program:

O náš voľný čas bolo postarané fantasticky: najneskôr v pondelok nám na mail prišiel program na celý týždeň. Cez víkendy sme mali zorganizované výlety ďalej od Kazane univerzitným autobusom (zadarmo a s miestom na sedenie pre každého), sami by sme sa na také miesta ani nedostali a ak keby sa to nejak podarilo, nechápali by sme, prečo tam bolo treba ísť. Cez týždeň sme poobede mohli stále s ruským doprovodom vzdelaným a ochotným vysvetľovať prechádzať naplánované pamiatky alebo múzeá, no a večer stále niekde inde :-) Social program nebol povinný a mohli sme ho spolutvoriť - vďaka tomu sa zorganizoval ruský filmový maratón alebo futbalové zápasy Rusko vs. nadšená Južná Amerika a Barcelona. Až na univerzitný autobus sa takmer všetko platilo, ale to v Rusku neľutujete. Len na väčšinu akcií večer vyberali až príliš západniarske podniky s naozaj drahým vstupným, takže asi po 10 dňoch to polovica skupiny vzdala a zorganizovali sme sa sami. Ruskí študenti boli veľmi starostliví, niektorí až príliš, zakazovali nám baviť sa s miestnymi, jesť jedlo len tak kúpené na ulici, ale to nikto nebral vážne. Prvý týždeň nám došlo, že chodíme stále na zrekonštruované pamiatky a do pekným podnikov a že je to celé také nepravé, takže sme sa pozoznamovali s ďalšími študentami, našli si spriaznených a dostali sa na miesta, o ktorých sa nám ani nesnívalo.

Odporúčam random bus trip, odviezť sa do časti Kazane, ktorá sa vám zapáči a tam vystúpiť. K mestu sa postupne pripájali okolité dediny drevenými domami, na záhrade sa pasú kone, za domom je les a dostanete sa tam za hodinku a pol z centra. Ďalej výlet po nezrekonštruvaných vyhoretých ruinách, niekedy omnoho vzácnejšich než premaľované farebné domy. Zážitok bolo aj kúpanie vo Volge (voda je úplne zelená od rias ale je to Volga!!) a skákanie do jazera s 5°C vodou po celý rok, kam nám všetci Rusi zakazovali skákať a všetci skákali. Ich doprovod je pri takýchto akciách potrebný a veľmi príjemný :-)

Ľudia:

Z mojej skúsenosti sú Rusi aj Tatári milí a dobrosrdeční ľudia, ktorí na prví pohľad vyzerajú naštvane a nedôverčivo. Najprv vôbec neviete, čo si myslia, cítite sa byť analyzovaní a o 2 dni vám zorganizujú súkromný výlet za nejakou perličkou. Pomenovali sme to Warmth in a mist. Sú veľmi zvedaví, chcú sa rozprávať, vedieť aké je to vonku. Myslia si, že systém na západe je úplne zlý, ale všetko zo západu je známka lepšieho spoločenského statusu. Rozdiely medzi chudobnými a bohatými sú obrovské, v myslení len veľké.. S angličtinou mimo TaMSA nepochodíte vôbec, odporúčam sa pred odjazdom minimálne naučiť azbuku a základné frázy typu Stratila som sa, Koľko to stojí atď. Do Kazane som šla jazykovo vybavená presne takto a na konci som rozumela skoro všetko. Pokiaľ nehovorili tatarsky lebo to je nenaučiteľný jazyk

Našu skupinu tvorilo 13 ľudí (3x ČR, 2x Španielsko, Island, Rumunsko, 3x Kanada, Mexiko, Brazília a El Salvador), asi po týždni sme to trošku rozdelili, lebo toľko ľudí je nezorganizovateľných a pribrali pár otvorenejších Rusov. Takmer všetci sme mali Tatarstan ako svoju prvú voľbu, chceli sme tam ísť a vedeli sme aspoň zhruba, čo od toho čakáme. Na to, aby ste si takúto krajinu vybrali, je treba mať nejaké vlastnosti spoločné, takže rozumeli sme si skvele, vzťahy skvelé doteraz :-).

Bezpečnosť:

Pred cestou ma všetci varovali, ako Rusi neznášajú turistov a že na verejnosti mám byť ticho a nijak sa neprejavovať. Treba povedať, že v tomto sú v Rusku omnoho horšie oblasti, náš najhorší zážitok boli pokrikujúci opilci, ktorí keď začuli angličtinu, pokrikovali nadávky, lebo aj keď anglicky hovoriť nevie nikto, anglicky nadávať vie každý. Nikdy nás nikto nenaháňal alebo neobťažoval, ale lepšie je nebaviť sa veľmi nahlas a tričko s vlajkou USA nechať doma.

Aj napriek tomu, že v celej krajine žijú kresťania a moslimovia vedľa seba, nemajú nijaké konflikty, z tohto hľadiska je to úplne bezpečné. Obe strany sa snažili na tejto otázke pracovať, pouzatvárali v minulosti rôzne dohody a v súčasnosti je situácia taká, že Tatári a Rusi sa berú medzi sebou a ich deti si môžu vybrať až sú dospelé, aké náboženstvo budú vyznávať. Znie to podľa mňa až príliš jednoducho, ale naozaj to funguje. Jediný problém je povinná tatarština na školách, čo Rusi samozrejme nechcú, ale to vás nijak neohrozí.

Záverom:

Stáž splnila všetky moja očakávania, aj také, ktoré som nevedela, že mám. Viem, že to nie je krajina, o ktorú sa budú biť ľudia v prvej desiatke kvôli riadku v životopise, ale pre dobrodružnejšie a zvedavé povahy je to výborná voľba. Vzdelávací prínos bude mať taký, aký chcete, aby mala. Okrem angličtiny sa zlepšíte minimálne v ruštine (vďaka našej silnej katalánsko-juhoamerickej sekcii sme to my mali 3 v 1). Spoznáte prekrásnu krajinu a ľudí, oboje nepokazené vplyvom turistov. Prírodu neviem porovnať s ničím iným. Celý Tatarstan je veľmi zaujímavý kvôli miešaniu kultúr, narazíte na to denne, hodinu autom od Kazane sa môžete dostať do tatarskej dediny, kde ani jeden človek nehovorí rusky, nie je tam kostol ani krčma, pretože tí ľudia to skrátka nepotrebujú.

Určite patrí medzi oblasti, kde si uvedomíte, že Česká republika aj Slovensko sú bohaté krajiny a plno vecí, ktoré máme, by sme si mohli vážiť oveľa viac. A plno vecí sa naučíte vy od nich. Choďte do toho :-)